Zlatá paráda sedemnásťročného Mikulášana

PAMÄTNÉ OKAMIHY

„Čo mi hovorí dátum 27. júla 1996? Pravdu povediac, v prvej chvíli nič. Musel som poriadne rozmýšľať, aby som si spomenul, že práve v tento deň som sa stal v Atlante olympijským víťazom. Je to už veľmi dávno. Dvadsať rokov… Lenže niektoré spomienky na túto olympiádu sú také silné, že mi zostali v pamäti až doteraz. Nečudo, veď aj keď som si neskôr vybojoval ešte ďalšie štyri olympijské medaily, predsa len, prvá je prvá. A navyše bola ešte aj zlata,“ začal svoje spomínanie na atlantské zlato Michal Martikán. 

Martikánova seniorská reprezentačná púť sa začala v roku 1993, keď mal ešte len štrnásť rokov a svojou výkonnosťou sa už vtedy zaradil k najlepším na Slovensku. Dokonca si vybojoval aj miesto na majstrovstvách sveta v Mezzane, ale do Talianska cestoval len ako divák, pretože vek mu ešte nedovoloval štartovať na svetovom šampionáte medzi dospelými.

O dva roky neskôr v anglickom Nottinghame však už nechýbal a ziskom bronzu sa stal najmladším medailistom v histórii svetových šampionátov v kanoistike na divokej vode. Bolo to len rok pred atlantskou olympiádou, takže mnohí ho hneď zaradili medzi favoritov na zisk medaily.

„Je pravda, že výsledok z Nottinghamu bol pre mňa veľkým povzbudením. Ešte viac ma však nabudilo víťazstvo v pretekoch Svetového pohára, ktoré sa išli na jar v roku 1996 práve na olympijskej trati v Ocoee. Už keď sme boli v dejisku olympiády rok predtým prvý raz, tak sa mi voda zapáčila. Bola nádherne divoká, v prekrásnej prírode, na ktorej sa vari ani nedala postaviť ľahká trať a to mi vyhovovalo,“ pokračoval dnes už päťnásobný olympijský medailista.

To, že ho viacerí odborníci považovali za jedného z favoritov, nebral vážne. Predsa len, veď mal len sedemnásť rokov a vtedy človek neberie športové výzvy až s takou vážnosťou, ako neskôr v už dospeláckom veku. Michal si bol vedomý, že do Atlanty prišiel s cieľom podať čo najlepší výkon a pokúsiť sa vypádlovať si čo najlepšie umiestnenie. Koho on sám považoval za najväčších súperov?

„Nad tým som vôbec nerozmýšľal a ani som sa tým nezaťažoval. Pripravoval som sa len a len na svoje jazdy, aby som sa nakoniec predstavil v maximálnej forme. Keď sa sústredíte iba na seba, ste schopný podať výborný výkon. A keď aj vtedy bude niekto od vás rýchlejší, nezostane vám nič iné, len mu k tomu zablahoželať,“ konštatoval kanoista, ktorý má doma neuveriteľných 39 medailí z majstrovstiev sveta a Európy (26 – 8 – 5)!

Atlantské olympijské preteky na rieke Ocoee sa išli podľa starých pravidiel. O víťazovi rozhodovala lepšia z dvoch jázd a navyše za dotyk bránky nedostali pretekári vtedy dve trestné sekundy, ale až päť.

„Iné bolo aj to, že nebola kvalifikácia a všetci slalomári mali k dispozícii jednu tréningovú jazdu na už oficiálne postavenej trati. Len s tým, že cez každú bránku sme mohli prejsť len raz,“ vysvetľuje Michal najväčšie rozdiely v porovnaní s dnešnými pretekmi vo vodnom slalome.

Táto jazda bol deň pred súťažou a potom už prišli na rad dve jazdy, v ktorých sa rozhodovalo o olympijských medailistoch.

Bolo 27. júla 1996. V olympijskom programe boli v ten deň dve súťaže vo vodnom slalome, keď okrem kanoistov bojovali o medaily aj kajakári s našimi Miroslavom Stanovským a Petrom Nagyom. Prvý skončil desiaty a druhý obsadil 13. miesto.

Vráťme sa však späť ku kategórii kanoistov, kde sme tiež mali dve želiezka, keď okrem Martikána štartoval v Atlante aj Juraj Minčík. Súčasnému trénerovi Mateja Beňuša, ktorý nás bude reprezentovať v C1 teraz v Riu de Janeiro, sa veľmi nedarilo. Obsadil až 15. miesto, a tak všetko bolo na pleciach iba sedemnásťročného mladíka z Liptovského Mikuláša, ktorý sa s náročnou úlohou vyrovnal fantasticky a stal sa olympijským víťazom.

Po prvej jazde to však ani u neho nevyzeralo čo i len na medailu…

„Na náročnej trati sa aj malá chybička hneď prejaví dvojnásobne a ja som ich spravil viacero. Trať som síce prešiel bez jediného dotyku bránky, ale aj tak som bol časom nad 160 sekúnd ďaleko za najlepšími,“ začína spomínať na samotné jazdy Martikán.

Na prvom mieste bol Čech Lukáš Pollert, ktorý tiež čistou jazdou dosiahol priam neuveriteľný čas 151,17 a mnohí ho už v tej chvíli považovali za dvojnásobného olympijského víťaza, pretože obhajoval zlato spred štyroch rokov z Barcelony. Najmä Česi si vôbec nepripúšťali, že by ešte niekto mohol dosiahnuť rýchlejší čas, ako predviedol Pollert v prvej jazde.

„Pamätám si, že medzi prvou a druhou jazdou bola dosť dlhá prestávka. Dokonca som bol aj na obede a s otcom i trénerom v jednej osobe sme rozoberali, kde som spravil v prvej jazde chyby. Spomínam si, že v strede trate bola jedna kombinácia bránok, do ktorej sme všetci išli na ,erku’, čiže chrbtom. Bolo to na istotu, ale pomalšie, a tak sme sa s otcom dohodli, že v druhej jazde ju skúsim prejsť na priamo. Bol to síce risk, ale nie až taký prehnaný. Ja som veril, že mi to vyjde.“

Pri rieke Ocoee sa v ten deň tiesnilo priam neskutočných 13 945 platiacich divákov! Čo by za takúto návštevu dali v súčasnosti slovenské futbalové kluby…

Napätie vrcholilo, na štarte boli v tej chvíli už len traja pretekári. Martikán, Francúz Brugvin a spomínaný Pollert. Vtedy sa v druhej jazde nešlo v opačnom poradí, ale vyšlo to tak, že Francúz bol po prvej na druhom mieste a Čech viedol, takže ak chcel mať Michal medailu, musel byť v cieli najhoršie tretí.

„Začiatok som zvládol bez problémov a pomaly sa blížil úsek trate, kde som sa rozhodol, že pôjdem na priamo. Vyšlo mi to, čo ma potešilo, ale zďaleka som ešte nemal vyhraté, pretože aj na konci boli úseky, kde sa ešte dalo veľa stratiť. Dokonca už aj za poslednou bránkou, keď sme finišovali do cieľa, boli veľké vlny, kde bolo veľmi dôležité vedieť, ako pádlom zabrať naplno, aby vás nespomalili. Zaberal som z posledných síl ako sa mi len dalo a keď som sa pozrel na svetelnú tabuľu a zbadal som, že som prvý, ruky som od radosti zdvihol nad hlavu,“ vyťahuje Michal zo svojich mozgových závitov spomienky na jazdu, ktorú išiel presne pred dvadsiatimi rokmi.

Jeho radosť bola v tej chvíli oprávnená, pretože už bolo jasné, že Slovensko má minimálne bronzovú medailu. Čakalo sa len na to, ako sa s Michalovou „hodenou rukavicou“ vyrovnajú Brugvin a Pollert. Pozíciu veľkých favoritov však v druhej jazde nezvládli. Francúz síce bojoval, ale už od polovice trate bolo jasné, že sa nezlepší a Čech to „zabalil“ po pár bránkach, pretože vedel, že Martikánov fantastický čas nemôže prekonať.

Michal zašiel v druhej jazde opäť čisto a jeho výsledok 151,03 bol o neuveriteľných 9,85 s rýchlejší, ako dosiahol v prvej! Druhého Pollerta zdolal o štrnásť stotín a tretí skončil Francúz, nie však Brugvin, ktorý sa prepadol až na 6. miesto, ale Patrice Estanguet. Brat známejšieho Tonyho, ktorý potom dlhé roky súperil s Michalom o post najlepšieho kanoistu na divokej vode.

Chvíle, ktoré nasledovali tesne po tom, ako už bolo jasné, že sa stal Martikán olympijským víťazom, sa len ťažko dajú opísať. Ešte aj teraz, hoci je odvtedy už dlhých dvadsať rokov, sa Michalovi a jeho otcovi Jozefovi tisnú do očí slzy šťastia a neskutočnej radosti.

„Spomínam si, že som sa od šťastia rozplakal a mal som čo robiť, aby som sa od radosti dokázal udržať na nohách. Viem, že stále pri mne skúsená americká kajakárka Cathy Hearnová, majsterka sveta z roku 1979, ktorá mala vtedy 38 rokov a ešte stále patrila k najlepším na svete. Držala ma, aby som niekde ,neodpadol’ a dokonca na viacerých fotografiách je vidieť na mojom pleci jej náramok, ktorý mala na ruke,“ s úsmevom hovorí Michal, ktorý na druhý deň spolukomentoval v slovenskej televízii prenos zo súťaží deblkanoistov a kajkárok.

Nečudo, že na takéto chvíle veľkej slávy ešte nebol zvyknutý. Veď v deň zisku jeho prvej olympijskej medaily – a hneď zlatej – mal len sedemnásť rokov, dva mesiace a deväť dní…

Samozrejme, Martikán si veľmi rýchlo uvedomil, že po takýchto úspechoch nasleduje aj menej radostná časť slávy. „Prvé oslavy boli už v dejisku olympiády. Každý sa chcel so mnou odfotiť, všade som musel chodiť so zlatou medailou. Keďže vodnoslalomárske súťaže boli až dve a pol hodiny od Atlanty, nevidel som z olympiády nič. Po štyroch či piatich dňoch sme odleteli na Slovensko a tam sa začali akcie, na ktoré som sa najprv tešil, ale nakoniec ich bolo neskutočne veľa. V tých dňoch, týždňoch či dokonca až mesiacoch som takmer stále ,pendloval’ medzi Liptovským Mikulášom a Bratislavou. Naplno som pocítil, že vyhrať olympijské zlato je síce niečo nádherné, ale na druhej strane človek musí vydržať následne množstvo spoločenských akcií,“ povedal Michal, ktorý pri nich nikdy nevypil ani pohárik šampanského.

Ozaj, kde má odložené zlato z Atlanty? „Je ukryté na správnom mieste aj spolu s ostatnými medailami. Určite je to môj najcennejší kov, pretože bol prvý z olympiády a hneď zlatý.“

Michal sa na „miesto činu“ ešte raz vrátil o päť rokov neskôr, keď sa tam mali konať majstrovstvá sveta, ale žiaľ, tieto spomienky už nie sú také radostné. „Bolo to v septembri 2001, lenže práve vtedy prišiel útok na ,dvojičky’ v New Yorku a svetový šampionát sa nakoniec neuskutočnil. V Ocoee som síce boli asi päť dní, ale na trať sme sa nedostali ani raz, takže som si nemohol zaspomínať na olympijské zlato priamo na nádhernej vode. Bola to veľká škoda, pretože formu som mal vtedy veľmi dobrú. Len tesne predtým som vyhral preteky Svetového pohára v americkom Wassau a zároveň som sa stal celkovým víťazom tejto prestížnej súťaže. Bezpečnosť je však na prvom mieste, a tak sme nakoniec odleteli domov bez toho, aby sme na rieke Ocoee bojovali o titul majstra sveta,“ dodal Michal Msrtikán.

Aj tak má však na ňu nádherné spomienky. Veď na nej predviedol v sedemnástich rokoch parádu, ktorá mu vyniesla olympijské zlato.

 ZLATÝ ROK 1996

Olympijský rok 1996 bol pre Michala Martikána skutočne zlatý. Najprv sa stal v Atlante olympijským víťazom a potom sa na jeho konci pri jednej akcii zoznámil so svojím ďalším „zlatom“ Lenkou, ktorú si neskôr zobral za manželku a majú spolu dve nádherné dievčatá.

PORADIE C1 NA OH 1996

1. MARTIKÁN (SR) 151,03/0
2. POLLERT (ČR) 151,17/0
3. P. ESTANGUET (Fr.) 152,84/0

zdroj: JÁN JEŽÍK, denník Šport