Martikán: Ambície nemením, stále chcem vyhrávať
V nedeľu tesne po pol tretej poobede nastala v slovenskom vodnom slalome historická udalosť. Na podujatí Bratislava Open v čunovskom areáli Divoká voda, v rámci ktorého sa išli štvrté nominačné preteky našich pretekárov do reprezentačného tímu, Michal Martikán prehral s Markom Mirgorodským. Na prvý pohľad nič nezvyčajné, veď Mirgorodského, ktorý bude mať v novembri len osemnásť rokov, v decembri vyhlásilo vedenie Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode za talent roka 2015. Lenže táto Martikánova prehra znamenala, že sa prvý raz vo svojej bohatej kariére nedostal do reprezentačného tria kanoistov!
Michal mal len šestnásť rokov keď si vybojoval prvú medailu na majstrovstvách sveta. Ziskom bronzu sa stal v Nottinghame 1995 najmladším medailistom v histórii svetových šampionátov v kanoistike na divokej vode. Rok nato si už vypádloval zlato na olympijskom kanáli v Atlante. Odvtedy pretieklo veľa vody dolu svetovými traťami, na ktorých získal Martikán priam neuveriteľných 44 medailí z OH, MS a ME. Posledné dve si vybojoval pred necelými tromi týždňami v Areáli vodného slalomu Ondreja Cibáka v Liptovskom Mikuláši, kde skončil v C1 druhý za Alexandrom Slafkovským a v 3xC1 sa aj spolu s Matejom Beňušom tešili zo zlatých medailí.
Martikánova reprezentačná púť sa začala už dva roky pred anglickým šampionátom. V roku 1993, keď mal ešte len štrnásť rokov, sa výkonnosťou zaradil k najlepším na Slovensku. „Po rozdelení Československa sa formoval nový tím, ktorého líder bol v tom čase Juraj Ontko. Ja a Juraj Minčík sme boli ešte uchá,“ spomína na svoje reprezentačné začiatky pár dní už 37-ročný Michal Martikán.
Rodák z Liptovského Mikuláša sa výkonnosťou veľmi rýchlo zaradil medzi najlepších. „Keďže som však nemal ešte pätnásť, nemohol som štartovať ,na dospeláckom svete’. Do talianskej Mezzany ma vtedy vzali so sebou iba ako diváka.“
Za odmenu.
Na pobyt na Apeninskom polostrove nikdy nezabudne. Na jednej strane si užíval emócie, ktoré ho následne motivovali do ďalšej práce, ale na druhej sa mu s ním spája nezabudnuteľná príhoda. „Korčuľovali sme sa po dedine, kde sme boli ubytovaní. Zrazu nám to nestačilo a začali sme sa predbiehať a merať si, kto bude rýchlejší. Jeden miestny obyvateľ ma chcel nastrašiť a vbehol mi do cesty. Síce som sa mu stihol uhnúť, ale pádu som už nezabránil,“ pripomenul si Michal zážitok, ktorý ho stál dva zuby a zabezpečil mu poriadny „cestný lišaj“.
Rok nato sa seniorské MS nekonali, ale v americkom Wassau si Martikán vybojoval titul juniorského svetového šampióna. A o rok už bol tretí medzi seniormi v spomínanom Nottinghame. „Mal som len šestnásť a pamätám si, že majstrom sveta sa stal 36-ročný David Hearn z USA. Jeho výsledok ma už vtedy presvedčil, že v našom krásnom športe sa dá triumfovať aj v takomto vyššom veku.“
Martikán si to už viackrát vyskúšal aj na vlastnej koži, že je to naozaj tak. „V prvých rokoch v reprezentácii som sa ,oťukával’. Bolo super, že som mal možnosť merať si sily s najlepšími. Neverím totiž na talent. Môžete mať výborné predispozície, ale všetko je o tvrdej drine a sebazaprení. Len maximálne odhodlanie vám môže priniesť vysnívané výsledky,“ zdôrazňuje už päťnásobný olympijský medailista. Na olympijských hrách v roku 2012 v Londýne opäť natiahol svoju nádhernú medailovú sériu. Po dvoch zlatých a dvoch strieborných si v Lee Valley neďaleko Londýna vybojoval tentoraz bronz. Samozrejme, že pri jeho vždy víťazných ambíciách ho to mrzelo, ale koľko je na svete športovcov, ktorí majú doma individuálnu medailu z piatich olympiád za sebou?
Prvú menšiu výkonnostnú krízu prekonal práve v poolympijskom roku. Sústredil sa v ňom predovšetkým na regeneráciu, takže sa pretekal iba na dvoch vrcholných podujatiach a po víťazstve vo finálových pretekoch Svetového pohára v Čunove mu individuálne preteky na svetovom šampionáte v Prahe nevyšli, keď skončil až osemnásty. Práve preto musel po dlhých rokoch bojovať v Liptovskom Mikuláši a Čunove na nominačných pretekoch o reprezentačnú miestenku.
Chvíľu síce uvažoval aj nad koncom kariéry, ale túto myšlienku zavrhol veľmi rýchlo a úvodný bod reštartu svojej profesionálnej kariéry v roku 2014 mu vyšiel na výbornú. „Som nesmierne šťastný, že sa mi podarilo splniť prvý športový cieľ sezóny,“ skonštatoval vtedy skromne, keď sa aj po vyše dvadsiatich rokov udržal bez prerušenia v reprezentačnom tíme.
Na európskom šampionáte vo Viedni skončil druhý (takisto ako teraz v Liptovskom Mikuláši za Slafkovským), ale čo je ešte cennejšie, v auguste sa tešil z celkového prvenstva v seriáli pretekov Svetového pohára. Bol to už jeho piaty triumf, na ktorý však čakal dlhých osem rokov. Stačilo mu na to v Augsburgu aj štvrté miesto, keď predtým bol na všetkých vrcholných pretekoch sezóny na stupňoch víťazov! „V posledných rokoch som dával prednosť jedinej priorite – svetovému šampionátu. Tomuto cieľu som podriadil celý tréningový plán, v ktorom neraz chýbali aj preteky Svetového pohára. Teraz som moju filozofiu zmenil. Dopredu som vedel, že absolvujem celý program seriálu. A keď som už bol po jeho štyroch kolách na čele, snažil som sa aj o celkové víťazstvo. Možno aj to ma stálo v Augsburgu umiestenie na stupňoch víťazov,“ povedal nám tesne po finálových pretekoch.
Minulý rok bol pre Martikána kľúčový. Lenže nielen pre neho, ale takisto aj pre Beňuša a Slafkovského. Troch našich kanoistov, ktorí sa stále pohybovali v prvej päťke svetového rebríčka ICF. Štartoval totiž boj o jedinú miestenku na tohtoročnú olympiádu v Riu de Janeiro, kde môže súťažiť len jeden z nich. Michal túžil po šiestej olympijskej medaile a zvyšní dvaja po olympijskej premiére.
Ako sa nominačný súboj skončil, je už známe dávno. Beňuš sa predviedol vlani v parádnej forme a hoci sa mu Martikán snažil statočne vzdorovať, už po septembrovom londýnskom svetovom šampionáte bolo isté, že Slovensko bude v kategórii C1 reprezentovať v Riu Matej Beňuš.
Michal prežíval tesne po finálových pretekoch v Londýne veľké sklamanie. Dokonca, a teraz už veľmi vážne, rozmýšľal nad ukončením svojej výnimočne úspešnej kariéry. „Je to pre mňa sklamanie, pretože som sa cítil na vode dobre, ale musím sa s tým zmieriť. Matej bol v nominačných pretekoch najlepší, a tak sa zaslúžene už teraz nominoval do Brazílie. V najbližších dňoch sa rozhodnem, či budem pokračovať ďalej, alebo to boli moje posledné preteky,“ skonštatoval vtedy v Lee Valley a viac sme z neho o jeho budúcnosti nedostali.
Jeho rozmýšľanie nakoniec netrvalo dni, ani týždne, ale až niekoľko mesiacov, kým sme sa dozvedeli to, po čom túžila väčšina priaznivcov slovenského vodného slalomu. Michal sa rozhodol, že bude pokračovať: „Sklamanie z pokazenej finálovej jazdy a aj definitívnom rozhodnutí v našej internej olympijskej kvalifikácii bolo veľké. Vo finále som mal síce najrýchlejší čas a o chvíľu na to sme získali titul majstra sveta v hliadkach, ale aj napriek tomu som neodchádzal z londýnskeho svetového šampionátu spokojný. Keďže som však bol schopný jazdiť tak rýchlo, tak ešte nie je čas rozlúčiť sa s pre mňa najkrajším športom na svete. Nemám žiadne veľké zdravotné problémy, pre ktoré by som nemohol ísť na maximum a chuti mám tiež stále na rozdávanie. Na vode aj teraz môžem trénovať i dvakrát viac ako ostatní.“
Vždy vysoké ambície potvrdil Michal hneď na prvom vrcholnom podujatí v tomto roku, keď si na ME v Liptovskom Mikuláši vybojoval dve medaily – striebro v C1 a zlato v 3xC1. Tým sa jeho zbierka cenných kovov rozšírila už na spomínaných 44, z ktorých je 28 zlatých, 10 strieborných a 6 bronzových.
Fakt, že titul majstra Európy získal Slafkovský však znamenal, že Martikán sa nestal Beňušovým náhradníkom na Rio, a tak musel nadchádzajúce dva víkendy hneď po šampionáte bojovať v nominačných pretekoch o miesto tretej lode v C1. A jeho najväčším a vlastne jediným súperom bol oddýchnutý Marko Mirgorodský, vlaňajší juniorský majster sveta i Európy, ktorý má doma aj bronzovú medailu v mládežníckych OH 2014 v čínskom Nankingu. Kto si myslel, že Martikán si bez problémov udrží post „trojky“, mýlil sa. Mirgorodský opäť potvrdil svoj obrovský talent a unaveného Martikána, ktorý musel ísť tri víkendy za sebou naplno, nakoniec zdolal.
„Pravdu povediac, takýto výsledok sa tak trochu aj dal očakávať,“ hovoril po nedeľňajších neúspešných pretekoch v Čunove Martikán. „Nominačné kritériá sú nastavené tak, že o bodoch rozhoduje jedna jazda, v ktorej sa proti vám môže postaviť veľa negatívnych javov. V sobotu tak bola proti mne napríklad voda, proti ktorej som nemal najmenšiu šancu. To, že som po dlhých rokoch ,eskimoval’ ma netrápi, ale nabral som stratu, ktorá sa na takejto ľahkej trati už nedá dohnať. Na vrcholných podujatiach sa jazdí na oveľa náročnejších, je to iný štýl jazdy, teraz som sa musel prispôsobiť a žiaľ, nestačilo mi to.“
Michal však bral nečakaný neúspech športovo: „Marko je veľký talent slovenského slalomu. Príde čas, keď sa stane naším nástupcom pre Slovensko v tak úspešnej kategórii. Teraz bude mať aspoň možnosť porovnať sa s najlepšími svetovými kanoistami tak, ako som to mal ja pred dvadsiatimi rokmi.“
Niektorí ľudia si môžu myslieť, že toto je začiatok konca Martikánovej športovej kariéry, ale on si to zďaleka nepripúšťa: „Moje ambície sa ani po tomto neúspechu nemenia, stále chcem vyhrávať a verím, že som ešte nepovedal posledné slovo.“
Prvú príležitosť dokázať to aj na divokej vode, bude mať už tento víkend na prvom kole Svetového pohára v talianskej Ivree.
AKO TO VIDÍ JOZEF MARTIKÁN
„Na Michalových jazdách bolo vidieť, že mu chýba určitá ľahkosť, ktorá ho vždy zdobila. Ísť však naplno tri víkendy za sebou nie je jednoduché, či už psychicky, ale najmä fyzicky. Formu ladil na prvý vrchol sezóny majstrovstvá Európy, kde skončil druhý, žiaľ, nominačné preteky už nevyšli podľa jeho predstáv. Teraz ide na Svetový pohár a potom sa uvidí, kam sa ešte dostane ako štvrtá loď. Musíme však asi niečo zmeniť v príprave. Možno bola chyba, že sa prvý raz dostal na vodu až na sústredení v Austrálii. Po skončení sezóny si spoločne sadneme a zhodnotíme, čo by bolo pre neho v príprave najlepšie,“ povedal Michal otec a tréner v jednej osobe Jozef Martikán.
AKO TO VIDÍ RICHARD GALOVIČ
„Ja by som z toho nerobil žiadnu tragédiu. Je síce pravda, že prvý raz v kariére nie je v reprezentačnom triu kanoistov, ale na druhej strane je tu veľká šanca, aby sme si vybojovali štyri miesta v C1 na preteky Svetového pohára na budúci rok. Michal je svetová trojka a je veľmi málo pravdepodobné, že by sa výrazne prepadol v tomto rebríčku ICF. Navyše teraz bude štartovať v Ivree a je predpoklad, že absolvuje aj nejaké ďalšie preteky. Veď na Mirgorodského čaká aj svetový šampionát v Krakove, takže uvidíme, pre aký program sa rozhodne jeho tréner. Michal bol sklamaný, že doma na ,Európe’ bol ,iba’ druhý, veľmi chcel vyhrať a možno aj toto sa nakoniec prejavilo na jeho nie najlepšom vystúpení v nominačných pretekoch,“ povedal Martikánov manažér Richard Galovič.
ČO (ZATIAĽ) DOKÁZAL MARTIKÁN
- Päťkrát štartoval na olympijských hrách a zakaždým si vybojoval medailu (2 – 2 – 1).
- Z každých majstrovstiev sveta sa vracal domov minimálne s jednou medailou a celkovo ich má 19 (12 – 3 – 4).
- Na majstrovstvách Európy je ešte o jeden cenný kov úspešnejší, celkovo ich má 20 (14 – 5 – 1).
- Z OH, MS a ME tak má spolu už 44 medailí (28 – 10 – 6).
- Päťkrát sa stal celkovým víťazom seriálu pretekov Svetového pohára (1998, 2000, 2001, 2006 a 2014), dvakrát bol druhý a raz tretí.
- Na stupňoch víťazov v pretekoch Svetového pohára stál 40-krát (19 – 8 – 13).
- Na majstrovstvách Slovenska bol v C1 až 16-krát v prvej trojke (10 – 5 – 1).
- V top 10 slovenskej ankety Športovec roka bol v rokoch 1995 – 2009 pätnásťkrát za sebou: štyri razy v nej zvíťazil (1996, 1997, 2007, 2008), dvakrát bol druhý (1995 a 2003), dvakrát tretí (2000 a 2004), dvakrát štvrtý (2001 a 2009), dvakrát šiesty (1998 a 2006), dvakrát siedmy (2002 a 2005), raz deviaty (1999) a v roku 2012 bol v prvej desiatke po dvojročnej pauze rekordný 16. raz, keď skončil piaty.
zdroj: JÁN JEŽÍK, denník Šport
