Michal Martikán začína odznova

Doma má neuveriteľných 37 medailí z vrcholných podujatí. Z olympijských hier 5 (2 – 2 – 1), zo svetových šampionátov 17 (10 – 3 – 4) a z majstrovstiev Európy 15 (12 – 3 – 0). S takou fantastickou medailovou bilanciou sa nemôže pochváliť ani jeden vodný slalomár. Nečudo, že ho volajú aj kráľ divokej vody.

Michal Martikán však nemá za sebou práve najlepšiu sezónu. Minulý rok na ME v Krakove neštartoval a na MS v Prahe síce získal zlato v 3xC1, ale v C1 nepostúpil ani do finále, keď v semifinále skončil až na 18. mieste. Napriek tomu, že v máji bude mať už 35 rokov, stále je na divokej vode veľmi rýchly, čo potvrdil nedávnym ziskom titulu majstra Japonska.

Michal, čo ste robili v zime?
„Po dvadsiatich rokoch v absolútnej svetovej špičke som celý minulý rok rozmýšľal, čo ďalej s mojou športovou kariérou. Čoskoro budem mať 35 rokov, môj najväčší rival Francúz Tony Estanguet už nesúťaží a pri minuloročnom poslednom veľkom víťazstve vo finálových pretekoch Svetového pohára v Čunove som mal vo finále súperov, ktorí sú mladší aj o štyri športové generácie. V olympijskom roku 2012 to bolo veľmi náročné aj zdravotne a Londýn ma napriek zisku piatej olympijskej medaily veľmi vyčerpal.“

Uvažovali ste aj nad koncom kariéry?
„Všetci hovoria, že skončiť treba na vrchole, že treba uvoľniť miesto mladším. Tak som teda v zime aj bez oficiálnych vyhlásení skončil so svojou doterajšou športovou kariérou.“

To myslíte vážne?
„Musím povedať, že to bol veľmi oslobodzujúci pocit, žiadny tlak, iba radosť. Milujem šport a je mi jedno, či sa to niekomu páči alebo nie. Lenže hneď na druhý deň som sa rozhodol, že by som svoju najbližšiu budúcnosť chcel opäť spojiť s pre mňa najkrajším športom na svete.“

Čo to znamená v praxi?
„Po dvadsiatich rokoch som opäť v roku jeden. Kompletne som zmenil výstroj a so svojimi podporovateľmi som utvoril nový produktový rad – The One.“

Aké sú teda vaše najbližšie plány?
„Nedávam si žiadne dlhodobé ciele, teším sa z každého tréningu, z každého záberu pádlom. Chcel by som sa opäť, ako na začiatku kariéry, nominovať do reprezentačného družstva a keď na to príde čas, bojovať aj o účasť na olympijských hrách v Riu de Janeiro v roku 2016.“

Budete mať však silnú konkurenciu nielen v zahraničí, ale aj na Slovensku. Na olympijskú Brazíliu určite myslia napríklad Slafkovský či Beňuš…
„Mám rovnaké ciele a sny ako ktorýkoľvek z mojich súperov, a to, že si veľká väčšina z nich myslí, že už som starý, ešte neznamená, že na ne nemám právo takisto ako moji mladší konkurenti. Nikdy som nepádloval proti nikomu z mojich konkurentov, nepovažujem ich za svojich súperov, tým je pre nás všetkých iba divoká voda, na nej rozmiestnené bránky a naše chyby. Napriek tomu sa teším na konfrontácie s ,mladými‘ a verím, že im stále budem dôstojný konkurent.“

Ako ste sa dostali do Japonska?
„Bol som tam na pozvanie Japonskej kanoistickej federácie a domáceho olympijského výboru ako ambasádor nášho športu pre OH 2020 v Tokiu. Bola to pre mňa veľká česť a súčasne aj radosť, keďže množstvo japonských športovcov mi je veľmi blízkych a rovnako aj krajina i spôsob života sú pre mňa veľmi inšpiratívne. Z môjho pohľadu ideálna destinácie pre štart mojej ,novej‘ športovej kariéry.“

Kto tam bol s vami?
„Bol som tam s otcom – mojím osobným trénerom – a Richardom Galovičom, naším športovým manažérom, ktorý sa práve rozhoduje, či tam prijme oficiálnu ponuku na prácu na prospech Japonskej kanoistickej federácie až do OH 2020 v Tokiu. Veľmi si vážim, že ma na miesto môjho ,nového začiatku‘ prišiel, aj keď len nakrátko, priamo podporiť aj Zsolt Lengyel, zástupca spoločnosti Adidas, ktorá pri mne stojí už od roku 1997.“

Ako dlho ste boli v Japonsku?
„Len som si tam odskočil z našej zimnej tréningovej bázy z Al Ainu v Spojených arabských emirátoch a pobudol som tam osem dní.“

Čo všetko ste tam stihli vidieť?
„Organizačný výbor olympijských hier nám odprezentoval Tokio Bay, rekreačnú zónu hlavného mesta, v ktorej už čoskoro vyrastie nový superkompaktný olympijský park, ktorého súčasťou bude aj najmodernejší areál pre kanoistiku na divokej vode. Absolvovali sme stretnutia s projektovými manažérmi, ale aj prijatie a veľmi príjemný obed so zástupcami mesta, olympijského výboru a národnej federácie pod patronátom jej prezidenta Jasua Fukudu, ktorý bol v nedávnej minulosti aj japonský premiér. Následne sme sa letecky presunuli k pobrežiu Japonského mora do mesta Tojama, kde som v spoločnosti japonského reprezentačného družstva absolvoval prípravu na majstrovstvá Japonska.“

Odovzdávali ste im aj svoje bohaté skúsenosti?
„Áno, počas tohto tréningového kempu som sa mal možnosť venovať aj najtalentovanejším japonským mládežníckym športovcom, ktorí by mali tvoriť základ ich olympijského tímu pre rok 2020. Domáci pre mňa pripravili aj motivačnú prednášku, ktorá sa tu stretla s veľkým záujmom.“

zdroj: JÁN JEŽÍK, denník Šport

V TOJAME AJ SNEŽILO

Na záver vášho pobytu v Japonsku ste štartovali na domácom šampionáte. Víťazstvo vás teší, že?
„Preteky sa konali vo veľmi chladnom počasí, miestami dokonca snežilo, a tak aj výkony neboli zďaleka ideálne. Finálová jazda mi však aj napriek tomu vyšla celkom obstojne, vďaka čomu sa mi podarilo tesne zvíťaziť a zaznamenať tak prvú výhru v mojej novej kariére, takže som spokojný.“