Z kajaku do kasární za zadnými dvierkami

Slovenský vodný slalomár Martin Halčin po tohtoročnej sezóne strávil mesiac medzi vojakmi. Ašpirant na olympijský štart v Tokiu 2020 nám porozprával o zaujímavej skúsenosti a možnej budúcej kariére v armáde.

Nestáva sa často, aby vrcholový športovec absolvoval vojenský výcvik. Ako ste sa k tomu dostali?

„Je to netradičné len do istej miery. Vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica sme rozdelení na civilných zamestnancov a tých, ktorí sú na vojenských pozíciách. Druhá skupina máva výcvik raz za dva-tri roky. Na povýšenie musíme absolvovať kurzy ako ostatní vojaci. Je to dôležité, aby sme boli v budúcnosti použiteľní pre armádu.“

O aký kurz išlo?

„Bol to prvý poddôstojnícky kurz na hodnosť čatára. Počas neho sme strávili jeden mesiac v Martine.“

Viete aj o ďalších športovcoch, ktorí majú za sebou vojenský výcvik?

„Na tomto kurze som bol s cyklistom Patrikom Tyborom. Viem, že v minulosti si ním prešiel napríklad aj biatlonista Matej Kazár či niektorí plavci. Z vodných slalomárov som však prvý. Starší chlapci a dnes už tréneri Tomáš Mráz či Ján Šajbidor zažili ešte starý systém, ktorý sa zmenil pred zhruba siedmimi rokmi. Dovtedy sa v armáde dalo stúpať nahor aj bez výcviku – len vďaka športovým výsledkom či vyštudovaním vysokej školy.“

Bola to teda vaša povinnosť. Tešili ste sa na ňu, či ani nie?

„Bolo to zaujímavé. Už na jeseň 2011 som absolvoval základný výcvik. Vedel som, že teraz to bude iné. Armáda je profesionálna, každý vie, prečo tam je a čo sa od neho čaká. Tešil som sa, že spoznám nových ľudí a niečo sa naučím. Za jediné negatívum som považoval, že som po sezóne musel zasa na mesiac odcestovať z domu. Ubehlo mi to však dosť rýchlo.“

Čo ste stihli počas výcvikového mesiaca?

„Dosť sme sa venovali vojenskej taktike. Prvé dva týždne sme strávili v učebni. Priebežne sme robili testy, na konci nás čakal výstupný test. Druhá polovica kurzu už bola vonku na cvičisku. Plnili sme tam rôzne úlohy a venovali sa vojenskému vodcovstvu. Od vojakov s hodnosťou čatára sa očakáva, že zvládnu veliť malej skupinke.“

Martin Halčin FOTO FRANZ ANTON

Ako vyzeral váš deň počas vonkajšej časti kurzu?

„Ráno sme si prevzali zbrane a presunuli sa – buď na cvičisko hneď pri kasárňach v Martine, alebo na ďalšie v Sučanoch. Tam sme nacvičovali rôzne situácie a striedali sa pri vedení ‚hodiny‘. Očakávalo sa od nás, že dokážeme vojenské veci aj naučiť ostatných. Bolo to trochu komické. Zbraň som držal v ruke po šiestich rokoch a mal som o narábaní s ňou učiť vojakov, ktorí už boli aj na misiách…“

Napokon teda zrejme oni učili vás…

„Samozrejme. S Patrikom Tyborom sme sa snažili najmä dobre pripraviť na testy, aby sme prípadne vedeli pomôcť teoretickými vedomosťami. V praktických veciach na cvičisku zasa ostatní chlapci pomáhali nám. Boli sme super kolektív. Skúsenejší vojaci nám vo všetkom ochotne poradili.“

Podľa všetkého nešlo o fyzicky zničujúci výcvik alebo sa mýlime?

„Behanie cez ‚rambodráhu‘ je súčasť základného výcviku, ktorý som absolvoval už pred šiestimi rokmi. Vyšší kurz bol zameraný skôr na taktiku. Fyzicky náročné úlohy v ňom neboli. Aj preto, že výcvik sa skrátil z pôvodných siedmich týždňov na štyri. Každý deň sme však potrebovali dobrú fyzičku. Museli sme sa predsa presúvať so zbraňami alebo zaľahnúť a schovať sa v lese pri plnení taktických úloh.“

Čo bolo na výcviku najnáročnejšie?

„Ani neviem. Aj úlohy, ktorých som sa obával, boli fajn, pretože ostatní vojaci boli veľmi ochotní. V čase osobného voľna sme si všetko prešli a aj vďaka tomu som všetko zvládol. Za celý mesiac nenastal moment, keď by som si povedal: Toto je už na mňa príliš.“

Dokázali ste počas výcviku zúročiť aj niečo z vodného slalomu?

„Pri niektorých úlohách som využil lepšiu fyzičku a ukázal, že moje ruky čosi vydržia. Dobrá kondicia sa mi hodila aj pri presunoch so zbraňou.“

Na snímke slovenský reprezentant Martin Halčin vo semifinálovej jazde v kategórii K1 na majstrovstvách Európy slalomárov na divokej vode v slovinskom Tacene 3. júna 2017. FOTO TASR – Michal Svítok

Celý mesiac ste bývali v kasárňach alebo ste sa mohli vrátiť aj domov?

„Väčšinu času som strávil v Martine. Už tam nie sú klasické kasárne, aké fungovali kedysi, ale ubytovňa pre vojakov. Boli sme štyria v izbe, ale de facto len traja, pretože jeden chalan do Martina denne dochádzal. Na víkendy sme však chodili všetci domov. Čakal som, že niektorú noc budeme v rámci výcviku spať aj vonku, ale vždy nás poslali do ubytovne.“

Po skončení vodnoslalomárskej kariéry z vás bude vojak?

„To závisí od viacerých faktorov. Neviem ešte, kedy a za akých okolností budem končiť so športovou kariérou. Ak sa napríklad zraním, nemusím spĺňať fyzické požiadavky v armáde. Pre mňa sú to najmä dobré zadné dvierka. Ak by mi to vo vodnom slalome nešlo, neskončím zo dňa na deň na podlahe, ale budem mať ďalšiu kariéru, ktorej sa môžem venovať.“

Viete si sám seba predstaviť ako profesionálneho vojaka?

„Momentálne ani veľmi nie. Cestovanie a odlúčenie od rodiny totiž zažívam už ako športovec. V armáde sa slúži vlasti a nemôžem si vyberať, kde ma umiestnia. Ak by som mal cestovať na týždňovky povedzme na druhý koniec Slovenska, bolo by to pre mňa problematické.“

Ovplyvnil výcvik vašu športovú prípravu na budúcu sezónu?

„Trochu ma to síce zbrzdilo v špecializovanej príprave na vodný slalom, ale aspoň som si obdobie medzi sezónami spestril. Fyzicky bol ten mesiac menej náročný ako klasická športová príprava. Teraz som už však naspäť v zabehaných koľajach. Tesne po skončení kurzu som odišiel na vysokohorské sústredenie s ďalšími slalomármi a naďalej pokračujem v zimnej príprave. Vo februári by som chcel ísť už aj na vodu.“

FOTO PAVOL UHRIN

Táto sezóna nebola podľa vašich predstáv. Aké máte ciele na budúci rok?

„Vracal som sa po zranení a preto som stále akoby niečo naháňal. Na majstrovstvách sveta som sa už konečne cítil dobre, ale v semifinálovej jazde som urobil pár zlých rozhodnutí, ktoré ma stáli dobré umiestnenie. V budúcom roku sa chcem vrátiť do predošlej formy. Za základný výsledkový cieľ na pretekoch Svetového pohára, majstrovstvách sveta a Európy považujem čo najviac účastí vo finále. V ňom je to už lotéria – hop alebo trop.“

Váš najväčší športový sen je účasť na olympiáde?

„Poviem to inak. Môj sen je predvedenie svojej ideálnej jazdy na vrcholnom podujatí. Chcel by som si raz povedať v cieli na majstrovstvách sveta či olympiáde, že som ukázal, čo viem. V takom prípade by som bol spokojný bez ohľadu na to, či by mi výkon stačil na prvé, tretie alebo piate miesto.“

Prísne vodnoslalomárske pravidlá stanovujú, že v každej disciplíne na olympiáde môže štartovať len jeden pretekár z krajiny. Do Ria 2016 sa vo vašej K1 kvalifikoval Jakub Grigar. Cítite medzi sebou rivalitu?

„Ani sme sa o tom medzi sebou veľmi nebavili. Posledná olympijská kvalifikácia bola veľmi tesná a rozhodovalo sa až v posledných pretekoch. Na olympiádu určite môže pomýšľať aj Andrej Málek, ktorý takisto jazdí dobre. Momentálne sa však ani jeden z nás nezameriava na Tokio 2020. Teraz chceme všetci hlavne výkonnostne rásť a olympiádou sa budeme zaoberať až v sezóne pred ňou, keď sa začne nominačný súboj.“

NEBOL TO DETSKÝ SEN

Deti sa radi hrávajú na vojakov. Bol taký aj Halčin? „Práveže vôbec. Až sa z toho smejem, pretože nemám vzťah k zbraniam a niektoré veci sú mi preto neprirodzené. Nemal som žiadny vojenský sen. Všetko vyplynulo z toho, že som člen Dukly, naskytla sa mi takáto možnosť a videl som v nej viac pozitív ako negatív,“ odvetil 26-ročný rodák z Košíc.

ŠTEFAN BUGAN, denník Šport

29 Dec 2017Správy